Stredná priemyselná škola v Dubnici nad Váhom

Prihlásenie

O škole

História školy

  


           Históriu školy vždy píšu ľudia, ich práca, nadšenie a obetavosť.V našom prípade je to kolektív ľudí - učiteľov a žiakov, ktorí tu pracovali a pracujú a ktorí sa snažia čo najlepšie vybaviť mladého človeka teoretickými i praktickými vedomosťami, aby bol dobre pripravený do tvrdého života v súčasnom období.
           Tak ako prešlo významnými zmenami celé školstvo za päťdesiat rokov u nás, a ako vidieť, ešte mnohými zmenami prejde, rovnako veľa zmien sa odohralo aj v histórii Strednej priemyselnej školy v Dubnici nad Váhom. Vývoj priemyselnej školy je samozrejme úzko spojený s rozvojom veľkého priemyselného podniku, ktorý svojím rozvojom a rastom znamenal i zvrat v ekonomickom vývoji mesta Dubnice nad Váhom.
           Mesto sa zmenilo z poľnohospodárskej obce na obec vysoko priemyselnú. Ihneď po vybudovaní školy sa začala vytvárať dobrá spolupráca medzi školou a podnikom. Podnik poskytoval škole vždy potrebnú pomoc a škola podniku opätovne stredné technické kádre. O tom, akým vývojom prešla Stredná priemyselná škola v Dubnici nad Váhom v minulosti, a o tom, aké marketingové aktivity škola v súčasnosti vykonáva pre stále zvyšovanie kvality vyučovacieho procesu v dnešných trhových podmienkach, sa môžete dočítať na tejto WWW stránke.

           História a vznik Strednej priemyselnej školy v Dubnici nad Váhom sú spojené hlavne s rozvojom mesta a regiónu, v ktorom sa nachádza. V tejto oblasti na Považí sa v súčasnosti nachádza veľa strojárskych podnikov, pre ktoré začala SPŠ už od svojho vzniku vychovávať a pripravovať odborníkov. Týka sa to najmä podnikov ZŤS Dubnica nad Váhom a ZVS Dubnica nad Váhom, ale rovnako pôsobia naši absolventi aj v ďalších podnikoch na Považí, ako sú TOS Trenčín, Konštrukta Trenčín, ZVL Považská Bystrica a iné.
           Ako sme už spomenuli, vznik veľkého strojárskeho podniku trvale ovplyvňuje vývoj mesta a v neposlednom rade vytvoril aj nové podmienky pre vznik veľkej odbornej školy, v súčasnosti nesúcej názov Stredná priemyselná škola v Dubnici nad Váhom.
           Historicky bol teda vývoj mesta zavŕšený vznikom veľkého strojárskeho podniku, ktorý znamená doslova revolučný zvrat v jeho ekonomickom vývoji. Výstavba strojárskeho závodu v Dubnici nad Váhom bola motivovaná najmä potrebou obranyschopnosti bývalého Československa. S výstavbou podniku v Dubnici nad Váhom sa začalo v roku 1929. Po prechodnom zastavení výstavby sa v nej neskôr pokračovalo pod vplyvom vzrastajúceho nebezpečenstva nemeckého fašizmu a v roku 1937 začala výroba v jeho prvých objektoch. Žiaľ, po osudných mníchovských udalostiach sa dubnická Škodovka /terajšia ZŤS/ stala súčasťou nemeckého veľkokoncernu Maschinenbau Herrmann Goring. Nemci vyžadovali stále viac vojnového materiálu, a preto sa závod začal mohutne rozrastať. V čase najväčšieho rozmachu v roku 1944 zamestnával až 17 tisíc robotníkov a technikov. V posledné dni druhej svetovej vojny došlo k úplnému zničeniu závodu. Dňa 1.4.1945 sa výroba v závode úplne zastavila a posledné dni do oslobodenia bol závod demolovaný. Z trosiek sa potom vybudoval závod nový, ktorý niesol názov Škodové závody, n.p. Dubnica nad Váhom. V roku 1951 bol premenovaný na Závody J. Vorošilova a neskôr na Strojárske a metalurgické závody, n.p. Dubnica nad Váhom. V tomto období to už bol strojársky gigant na Považí. V roku 1953 pri reorganizovaní vtedajších ZK J.V. v Dubnici sa časť podniku osamostatnila a ako nový závod dostala názov Závody všeobecného strojárstva - ZVS Dubnica nad Váhom.
           Rozvoj strojárskeho, elektrotechnického a neskôr i stavebného priemyslu v Dubnici nad Váhom podnietil neustále vzrastajúcu potrebu technikov. V prvých obdobiach existencie závodu bola táto potreba dotovaná najmä z českých krajín, nakoľko miestny závod bol súčasťou známych Škodových závodov, ktoré mali svoju centrálu v Plzni. Rekonštrukcia a nový rozvoj závodu sa bez väčšieho počtu stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaných technikov nemohli zaobísť. Deti dubnických robotníkov a obyvatelia okolia mesta navštevovali strojnícke priemyslovky v Bratislave a neskôr vo vzdialenej Považskej Bystrici. Vznik strednej odbornej školy v Dubnici nad Váhom bol za takejto situácie len otázkou času. A tak v školskom roku 1948/1949 bola schválená Povereníctvom školstva v Bratislave dňa 2.novembra 1948 Stredná priemyselná škola v Dubnici nad Váhom. Pri jej kolíske stál Karol Tomášek, vtedajší podnikový riaditeľ Škodových závodov v Dubnici nad Váhom, Ondrej Pavella, riaditeľ Učňovskej školy, Jaroslav Vašek, vedúci školského oddelenia závodu a mnohí iní zamestnanci.

           Oficiálny názov školy bol Štátna priemyselná škola strojnícka v Bratislave, expozitúra v Dubnici nad Váhom. Začiatky boli viac ako skromné. Prvých 36 žiakov navštevovalo prvý ročník trojročného večerného štúdia, tzv. majstrovky. Škola nemala vlastných učiteľov a vyučovali v nej odborníci zo závodu a učitelia zo závodnej učňovskej školy. Prví interní učitelia nastúpili pracovať do školy až v školskom roku 1949 - 1950. Počet tried v tomto školskom roku vzrástol na 5 a na začiatku školského roka začalo v nich študovať 166 žiakov. Okrem prvého a druhého ročníka majstrovskej školy bol otvorený aj jeden ročník tzv. nadstavbového štúdia končiaceho maturitou a dve triedy prvého ročníka Vyššej školy pracujúcich - smer technický.
           Prvá trieda denného štvorročného štúdia bola zriadená až v roku 1950/1951 ako trieda odboru strojníckeho, smer konštrukčný. Študovať v nej začalo 46 žiakov. Naďalej sa rozvíjalo večerné štúdium, ktoré v úhrne predstavovalo v tomto školskom roku 8 tried majstrovky a nadstavby i Vyššej školy pracujúcich s celkovým počtom 264 žiakov. Spolu v školskom roku 1950/1951, ktorý bol tretím rokom existencie školy, študovalo 309 žiakov večerného i denného štúdia.
           Za tri roky existencie školy vzrástol počet jej žiakov takmer desaťnásobne, čo plne potvrdilo objektívnu nutnosť jej vzniku. V júni 1951 sa škola dočkala aj prvých absolventov. Štúdium majstrovky ukončilo 31 žiakov. Niektorí z nich školu opustili, iní pokračovali v štúdiu formou nadstavby, s cieľom dosiahnuť úplné stredné odborné vzdelanie. V tomto a v nasledujúcom školskom roku riadila dubnickú priemyslovku ako svoju expozitúru Vyššia priemyselná škola strojnícka v Považskej Bystrici.

           V školskom roku 1951/1952 zaznamenalo podstatný vzrast denné štúdium, v ktorom boli otvorené ďalšie štyri triedy V tomto školskom roku opustili školu aj prví absolventi - maturanti večerného štúdia. Spolu ich bolo 79, z čoho sedemnásti maturovali po ukončení tretieho ročníka nadstavby a 28 maturantov bolo už zo spomínanej Vyššej školy pracujúcich a zvyšných 18 maturantov predstavovali absolventi vyššej školy pracujúcich pri závodnej odbornej škole v Trenčíne, ktorá bola k tunajšej škole pričlenená koncom školského roka.
           Dôležitým medzníkom vo vývoji školy bol už spomínaný školský rok 1951/1952. Bol významný predovšetkým z hľadiska legislatívneho, nakoľko v tomto školskom roku sa škola administratívne osamostatnila ako Vyššia priemyselná škola strojnícka pri Závodoch K.J. Vorošilova v Dubnici nad Váhom. Čo sa týka priestorov, ktoré v tom čase mala škola k dispozícii, boli veľmi skromné. Prvý objekt školy sa nachádzal v nevyhovujúcich priestoroch vtedajších Strojárskych elektrotechnických závodov v Dubnici nad Váhom.
           V školskom roku 1953/1954 narastá počet tried denného štúdia a zo školy vychádzajú prví maturanti denného štúdia. Bolo ich 34 z odboru strojníckeho - vetvy konštrukčnej. V tomto školskom roku sa opäť zmenil názov školy. Nový názov školy bol Priemyselná škola strojnícka v Dubnici nad Váhom a tento názov mala škola až do školského roku 1960/1961.
           Neustále zvyšovanie počtu žiakov najmä denného štúdia a zvyšovanie nárokov na kvalitu prípravy absolventov školy nastolilo problém získania nových vhodných objektov pre školu. Škola bola od svojho vzniku umiestnená v budove závodnej učňovskej školy v areáli závodu. Tieto priestory obmedzovali rast školy na maximálne 12 tried denného štúdia. Dubnické a okolité závody však neustále zvyšovali požiadavky na počty absolventov. Okrem toho bolo potrebné definitívne riešiť otázku ubytovania žiakov denného štúdia a získania priestorov pre vlastné školské dielne. Spočiatku sa vyučovanie predmetu dielenská prax uskutočňovalo v učňovských dielňach i vo výrobných prevádzkach závodu. Tento systém ako sa neskôr ukázalo, vôbec nezaručoval plnenie požiadaviek kladených učebnými osnovami na predmet dielenská prax.
           Určité zlepšenie nastalo až potom, keď sa dielenská prax začala vyučovať v objektoch starej školskej budovy závodu. Vybavenie školských dielní bolo však naďalej úplne nevyhovujúce. Škola disponovala jednou točovkou, jednou frézou a štyrmi zámočníckymi stolmi. Stolárska dielňa nebola na tom s vybavením oveľa lepšie. Vedúcim školských dielní v tomto období bol učiteľ dielenskej praxe Emil Fedora, ktorý za veľmi ťažkých materiálnych podmienok vytváral základy pre vybudovanie vlastných školských dielní, čo sa napokon aj podarilo.
           Naliehavou bola aj otázka ubytovania čoraz väčšieho počtu žiakov denného štúdia. Od roku 1950 boli žiaci ubytovaní v rôznych provizóriách. Najskôr to boli tzv. heraklitové domčeky v dolnej kolónii mesta, neskôr boli ubytovaní v bývalom kláštore v neďalekých Ladcoch, potom pri závodnej vile v Klobušiciach. Z Ladiec dochádzali na vyučovanie vlakom, z Klobušíc peši. Až od septembra 1952 uvoľnil závod pre ubytovanie žiakov budovu dnešného domova mladých, patriaceho závodom v Dubnici nad Váhom, ale aj toto riešenie bolo len dočasné. Predpokladaný rast počtu uchádzačov denného štúdia jasne hovoril o potrebe výstavby vlastného nového internátu, ktorý bol schopný poskytnúť potrebný počet miest pre ubytovanie.
           Po jeho výstavbe sa stal prvým správcom internátu Alexander Ulašin. V tom čase bol už internát samostatným výchovným zariadením. Školské dielne a internát boli najpálčivejšími problémami vtedajšieho vedenia školy, na čele s riaditeľom Ing. Jozefom Skálom. O nič lepšia nebola situácia ani vo vlastnej budove a priestoroch starej školy v závode. Učebne nevyhovovali základným požiadavkám školskej hygieny. Budova nemala vhodné miestnosti pre vytváranie zbierok učebných pomôcok na jednotlivé predmety. Na vybudovanie laboratórií, či na zariadenia rysovní nebolo možné ani pomyslieť. Preto riešenie otázky nového moderného školského komplexu už bola záležitosť takmer existenčná.
           K tomuto problému sa opäť zodpovedne postavilo vedenie dubnického závodu, ktoré spolu s vtedajším riaditeľom školy Ing. Rudolfom Křížom presadilo vybudovanie moderných objektov. Po schválení investičnej úlohy Povereníctvom školstva prikročilo sa k urýchlenému vyhotoveniu projekčnej prípravy.
           Budovu školy, školské dielne a internát vyprojektoval Štátny projektový ústav pre výstavbu miest a dedín v Žiline. Celý areál školy bol zasadený do centra mesta a dodnes je jeho urbanistickou dominantou. S vlastnou výstavbou školskej budovy sa začalo v roku 1954. Stavebné a ostatné odborné práce na výstavbe budovy školy zabezpečovali aj vlastní študenti školy. Pri výstavbe nových objektov školy nezaháľali ani učitelia, pomáhali, ako sa len dalo. Pri zaistení plynulosti výstavby, pri zabezpečovaní vnútorného vybavenia a pri riešení celého komplexu problémov spojených s výstavbou vynaložili veľké úsilie najmä riaditelia školy. Bol to okrem už spomínaného Ing. Rudolfa Kříža i neskorší riaditeľ Ing. Roman Kadlec. V záverečnej fáze výstavby areálu školy sa na zabezpečení všetkých úloh s ňou spojených podieľali členovia vedenia školy: Ing. Jozef Skála - riaditeľ, jeho zástupca Ján Kotlárik a vedúci praktického výcviku Ing. Jozef Košík. Príkladná bola aj obetavá práca a brigádnická činnosť ostatných učiteľov, žiakov školy a mnohých rodičov. Výstavba novej školskej budovy bola ukončená v prvých mesiacoch roku 1957, takže v máji 1957 po veľkom sťahovaní vnútorného zariadenia sa začalo vyučovať už v nových triedach. Radostné boli prvé maturity v dôstojnom prostredí, veľký bol aj elán, z ktorého pramenila usilovná práca profesorského zboru, zamestnancov a žiakov školy pri jej materiálnom vybavovaní.
           Výstavba školských dielní a internátu tvorila druhú etapu výstavby. Objekty dielní dostala škola do používania až v roku 1960. Od tejto doby má škola takmer optimálne podmienky pre svoju úspešnú prácu. Do modernej budovy nového internátu školy, ktorý je súčasťou areálu školy, sa žiaci nasťahovali v máji roku 1961. V novej budove sa potom v priebehu ďalších rokov rozrástol počet tried na 24 v dennom štúdiu a priemerne 18 vo večernom štúdiu. V jubilejnom školskom roku 1967/1968 mala škola 24 tried denného štúdia s počtom študentov 799 a 16 tried večerného štúdia s počtom študentov 411.

           V histórii školy nemôžno obísť ani postupný vývoj a striedanie sa jednotlivých študijných odborov a zameraní. V prvých rokoch existencie školy študovali jej žiaci predovšetkým odbor strojárenský - vetvu konštrukčnú. K tomuto odboru sa neskôr pridružila vetva strojárskej technológie, ktorá postupne nadobúdala prevahu.
           Druhú skupinu študijných odborov tvorili v druhom desaťročí jej trvania elektrotechnické študijné odbory. Prvá trieda elektrotechnického smeru štúdia vznikla v roku 1956, bol to prvý ročník večernej majstrovky so študijným odborom elektroenergetika. V dennom štúdiu bola zriadená prvá elektrotechnická trieda v školskom roku 1959/1960 so študijným odborom stavba elektrických strojov a prístrojov. Neskôr sa vystriedali odbory: elektrické stroje a prístroje, výroba, rozvod a použitie elektrickej energie, ako aj odbor oznamovacia elektrotechnika.
           V rokoch 1961-1963 mala škola jednu triedu Strednej školy pracujúcich, ktorú navštevovali najmä zamestnanci v oblasti služieb z mesta a jeho okolia. V roku 1961 bola na tunajšiu školu presunutá jedna trieda diaľkového štúdia Strednej odbornej školy v Žiline. Jej žiaci študovali potom večernou formou odbor pozemné stavby a štúdium ukončili maturitou. V roku 1964 študovali na tunajšej škole študenti študijný odbor zlievárenstvo.
           Nakoniec treba podotknúť, že rôzne formy štúdia existovali do roku 1980. Od tohto roku boli rôzne formy štúdia zrušené a v súčasnosti sa v škole vyučuje len denná forma štúdia.

           Počas svojej  šesťdesiatročnej existencie škola nadviazala kontakty a spoluprácu aj s inými školami, a to nielen doma, ale i v zahraničí, ako napríklad so Strednou priemyselnou školou v Zlíne /bývalom Gottwaldove/, Inžinierskou školou v Karl-Marx-Stadte, Inžinierskou školou vo Wismare, Energetičeskym technikumom v Leningrade, Strednou priemyselnou školou v Prahe-Smíchov a ďalšími.

           Vysoká náročnosť, prísnosť, ale predovšetkým vynikajúca odborná kvalifikácia členov profesorského zboru sa odrzkadľovala vo veľmi dobrej pripravenosti maturantov, ktorí sa bez problémov vedeli zaradiť na trhu práce a bez ťažkostí sa dostávali na vysoké školy, často aj ďaleko za hranicami vtedajšieho Československa. Nezriedkavé návštevy bývalých žiakov aj zo zahraničia, ich fascinujúca hrdosť na školu, z ktorej vyšli, patria k činiteľom, ktoré motivujú terajšiu generáciu žiakov a učiteľov. Preto je namieste oceniť ich úsilie pri rozvoji vzdelanosti, kultúrneho a spoločenského života v dubnickom regióne.

           Takto sa dá stručne charakterizovať  šesťdesiatročná história Strednej priemyselnej školy v Dubnici nad Váhom. Dnešná existencia trhového hospodárstva ako nová etapa budovania školy od roku 1989 dáva nové možnosti pre rozvoj tejto vzdelávacej organizácie.